Vošla do salónu ako búrka v ľudskej podobe. Jej vlasy — divoké, neskrotné a neuveriteľne objemné — pritiahli všetky pohľady v miestnosti. Neboli to len vlasy; bolo to kráľovstvo, koruna, sila prírody, ktorá vyzývala každého, aby ich skrotil.
Kaderník, nepohnutý, sa usmial ako muž pripravený postaviť sa levovi. Pri každom strihu nožníc sa zdalo, že miestnosť zadržiava dych. Oblaky kučier padali, pomaly odhaľujúc tvár, ktorá bola dlho skrytá. Ľudia šepkali, neistý, či je to oslobodenie alebo rúhanie.
Minúty sa zmenili na hodinu a nakoniec bola premena dokončená. Divoká hriva, ktorá ju kedysi pohlcovala, zmizla — nahradená hladkou, vytesanou krásou. Pozrela sa do zrkadla a ani sama nespoznala odraz, ktorý na ňu hľadel.
Dav bol ohromený. Niektorí oplakávali stratu jej legendárnych vlasov, zatiaľ čo iní nemohli uveriť elegancii, ktorá sa teraz odhalila.
Ale ona sa iba usmiala a zašepkala si pre seba: „Niekedy, aby si zistil, kto si, musíš pustiť to, čo ťa skrýva.“
Jej šokujúca premena nebola len o vlasoch — išlo o odhalenie osoby, ktorou vždy bola.