Vošla do salónu so striebornými vlasmi zviazanými do hravých copíkov, s výrazom pokojného, no očakávajúceho. Kaderník ju obchádzal ako umelec, ktorý skúma prázdne plátno, nožnice pripravené ako štetce vytvoriť niečo nové.
Strih za strihom padali copíky, každý prameň niesol so sebou roky známosti a pohodlia. Sedela úplne nehybne, oči mala sústredené, akoby sa vzdávala nielen vlasov, ale aj častí minulosti, ktoré už nepotrebovala niesť.
A potom sa pomaly odhalila premena. Z hravých, vysoko zviazaných prameňov sa vynorila uhladená, elegantná silueta. Nový účes rámoval jej tvár, zvýraznil črty jemnosťou, ktorá pôsobila zároveň moderne aj nadčasovo.
Keď sa nakoniec pozrela do zrkadla, na tvári sa jej objavil malý, vedomý úsmev. Nevidela iba účes — stretla sa s novou verziou seba samej, ktorá tam vždy bola, pripravená vystúpiť.
Nebola to len premena vlasov. Bola to tichá deklarácia: bola pripravená na svoju ďalšiu kapitolu.