Svetlá zhasli a na chvíľu divadlo upadlo do úplného ticha. Jeden reflektor ho našiel — Alberta, stojaceho nehybne, ruky mierne trasúce sa na mikrofóne. Málo ľudí v publiku vedelo, čo sa chystajú počuť.
Potom prišla prvá nota.
Jemná. Starobylá. Prepletená bolesťou a hrdosťou.
Arménska melódia „Dle Yaman“ vychádzala z neho ako modlitba — nie spievaná, ale cítená. Každá nota niesla váhu generácií, každý nádych akoby znel cez stáročia lásky a straty.
Ľudia zadržali dych. Dokonca ani porotcovia sa nepohnuli.
V polovici vystúpenia si jeden z nich utrel slzu.
Keď posledná nota vyhasla v tme, ticho bolo ohlušujúce. Potom výbuch — potlesk taký silný, že otrasol javiskom. Ale Albert len stál, so zatvorenými očami, slzy žiariace, akoby bol stále niekde medzi nebom a svojou vlasťou.
To večer nebola len pieseň.
Bola to znovuzrodená spomienka.
Bola to duša Arménska spievajúca cez hlas jedného muža.